S blížiacim sa novembrom voliči NYC hodnotia plány starostov v oblasti bývania a dopravy. Zástancovia presadzujú feministickú, inkluzívnu infraštruktúru, ktorá bude fungovať pre všetkých.
Zúfalo, stále kontrolujem svoj telefón, či neprichádza verejný autobus v New Yorku, na ktorý čakám. Konečne prichádza, 10 minút po plánovanom čase, čo znamená, že budem meškať do školy. S každou zastávkou sa autobus zaplní študentmi, ako som ja, a ľuďmi smerujúcimi do práce. Ženy a batoľatá tiež nastupujú nasilu a vláčia viac detských kočíkov, ako dokážem spočítať. Keď sa kočíky hromadia, skenujem autobus a rozmýšľam, koľko sa ich ešte zmestí. Je to utrpenie ako v Jenge a počujem, ako skupina opatrovateľov sebaisto potvrdzuje, ako možno päť kočíkov nakloniť, zložiť a nakonfigurovať tak, aby sa zmestili do autobusu.
Toto je tichá úloha, ktorú zohráva verejná infraštruktúra v akcii. Infraštruktúra nás víta pri každodennom dochádzaní, poskytuje nám priestor na bývanie vonku, vedie deti do školy a zo školy. Infraštruktúra je základom nášho blahobytu ako občanov, nevyhnutná pre fungujúcu demokraciu. A aby to fungovalo pre nás všetkých, musí sa na to pozerať cez feministickú optiku.
Keď kandidáti na starostu navrhujú svoju víziu budúcnosti New Yorku, musíme uznať a získať späť potrebu feministickej mestskej infraštruktúry – takej, ktorá by vyhovovala všetkým Newyorčanom.
Keď si spomeniem na tie kočíky a na mamičky a opatrovateľky, ktoré väčšinu z nich tlačia a nosia, nemôžem si pomôcť, ale pýtam sa, kto rozhoduje o mestskej dopravnej infraštruktúre a o ľuďoch, ktorí ju používajú. pred tromi rokmi, The New York Times informovala, že Metropolitan Transit Authority, ktorý prevádzkuje všetku verejnú dopravu v meste, má plán sprístupniť stanice metra na 95 percent, čo znamená predovšetkým výstavbu nových výťahov a rámp.
Odhaduje sa však, že tento projekt bude trvať ďalších 35 rokov. Tie deti budú dovtedy tlačiť vlastné kočíky.
Ako si už národ dobre uvedomuje, mestská infraštruktúra sa objavila v júnových primárkach primátora mesta New York a bude aj naďalej hlavným diskusným bodom počas všeobecných volieb v novembri. Infraštruktúra, rozsiahly pojem pre hmatateľné verejné komodity od vzdelávania cez dostupné bývanie až po cestné komunikácie, má pre ženy a menšinové komunity historický aj súčasný význam. Keď kandidáti na starostu navrhujú svoju víziu budúcnosti New Yorku, musíme uznať a získať späť potrebu feministickej mestskej infraštruktúry – takej, ktorá by vyhovovala všetkým Newyorčanom.
Keď sa rozhliadneme okolo seba, vidíme mozaiku betónových budov, hnedastých domov, verejných škôl a zebrích chodníkov. Avšak aj tieto základy, zdanlivo nevyhnutné a štandardné, budú pravdepodobne postavené na skrytých mizogýnnych princípoch dizajnu a zastaranej myšlienke „oddelených sfér“ pre ženy a mužov.
Verejná doprava na predmestiach a v mestách napríklad predpokladá, že zastávky vedú po lineárnej trase do práce a späť, pričom ignoruje všetko, čo sa môže stať medzi tým. Ženy a opatrovateľky využívajú verejnú dopravu len zriedkavo touto cestou a je oveľa pravdepodobnejšie, že budú posiate zastávkou na pracovisku, zastávkou v obchode s potravinami, zastávkami v škôlke pre deti.
Infraštruktúra sa historicky využívala na ďalší rasizmus, tému, ktorú vo svojej nedávnej knihe skúma prezidentka ACLU a profesorka práva NYU Deborah Archer, Deliace čiary. Archer ukazuje, ako sa po páde Jima Crowa formovala nová generácia segregácie prostredníctvom dopravnej infraštruktúry – a rozhodnutia o tom, ktorých štvrte boli rozdelené diaľnicami alebo rozdelené do zón, aby boli vhodné pre chodcov. Tvrdí, že ak chceme uskutočniť reformy, musíme riešiť rasizmus, ktorý je súčasťou našich ciest a chodníkov. Musíme si priniesť aj feministický objektív.
V New Yorku sa kandidáti na starostu teraz zameriavajú na problémy infraštruktúry, ktoré sú pre Newyorčanov dramaticky zrejmé: dostupné bývanie, starostlivosť o deti, dostupná doprava, bezpečnosť v metre aj na uliciach.
Zohran Mamdani, víťaz demokratických primárok, načrtol plán na ďalších 200 000 verejne dotovaných, cenovo dostupných, odbormi vybudovaných a prenájmom stabilizovaných bytov – a ohromil voličov plánmi na bezplatné autobusy, mestské obchody s potravinami a bezplatnú starostlivosť o deti.
Andrew Cuomo, ktorý bude kandidovať ako nezávislý, navrhol výstavbu a zachovanie 500 000 bytových jednotiek počas 10 rokov.
Zellnor Myrie, senátor za štát New York, by postavil 1 milión nových bytových jednotiek, financoval opravy v 150 000 verejných bytových jednotkách a vytvoril nové štvrte v v súčasnosti nebytových oblastiach.
Kto stavia naše mestá — a pre koho?
Kandidáti budú aj naďalej zdieľať konkurenčné vízie, pričom každý bude tvrdiť, že ich plán bude pre Newyorčanov cenovo dostupnejší, bezpečnejší a lepší. Tu je ďalšia otázka, ktorú musíme vyzvať, aby zvážili: Ako vôbec vyzerá feministické mesto?
Tu je niekoľko nápadov.
Po prvé, môžu sa zaviazať k jednoduchým, ale systémovým zmenám – lepšiemu a väčšiemu osvetleniu (kvôli bezpečnosti), širším chodníkom (pre kočíky a umožňujúcim vzdialenosť od volajúcich mačiek) a prístupným verejným toaletám navrhnutým s ohľadom na rodovú rovnosť.
Po druhé, vyžadovalo by si to rôznorodé tímy mestského plánovania, zatiaľ čo v súčasnosti ženy celosvetovo zaberajú iba 10 percent vedúcich pozícií v tejto oblasti.
Ako sme videli, keď mestá uprednostňujú cyklistické chodníky, environmentálne uvedomelé verejné priestory a dostupnú dopravu, investície do infraštruktúry prinášajú úžitok všetkým. A to ďaleko presahuje mestá. V súčasnosti Trumpova administratíva likviduje potrebné financovanie infraštruktúry a implementáciu na federálnej úrovni vrátane pomoci pri katastrofách a financovania energetických projektov.
Dúfam, že v novembri bude New York lídrom v uznávaní a politickom presadzovaní záväzku k spravodlivej a udržateľnej infraštruktúre – a že to urobí spôsobom, ktorý je založený na feministickej vízii.
