Premiéra na Sundance, Držať horu sleduje, ako sa oddanosť jedného pastiera jej dieťaťu a jej hore stáva neochvejným postojom proti militarizácii.
Toto je jedna zo série filmových recenzií z filmového festivalu Sundance 2026, ktorá sa zameriava na filmy žien, trans alebo nebinárnych režisérov, ktoré rozprávajú pútavé príbehy o živote žien a dievčat.
Držať Horuktorý získal tohtoročnú Veľkú cenu poroty svetovej kinematografie za dokumentárny film na Sundance, dokázal niečo pozoruhodné. Tým, že film zostáva sústredený s meditatívnou intenzitou na pokojnú každodennosť svojich subjektov, predstavuje argument, ktorý je hlboko zasahujúci a zároveň účinnejší, ako keby bolo jeho posolstvo ozdobené každým rámom. Ako sa vhodne vyjadrila festivalová porota, Držať horu, v réžii Bijany Tutorovovej a Petara Glomazića predstavuje „najpravdivejší príklad sily filmu urobiť z osobného politického“.
V odľahlých horách Čiernej Hory sa malá komunita pastierov stará o ovce a dobytok, vyrába syr, zbiera vlnu a udržiava tradície, ktoré pretrvávajú po generácie. Musia však tiež vášnivo brániť svoj vidiecky život pred nájazdmi NATO, ktoré chce ich pôdu využiť ako vojenské cvičisko pre jej izoláciu a členitý terén. Držať horu sleduje vodkyňu protestného hnutia, neochvejne milujúcu a ochranársku ženu menom Gara a jej mladú zverenkyňu Nadu.
Medzi protestmi… Gara bez reptania vykonáva namáhavú životnú prácu na hore.
Film nikdy jasne nesleduje dátumy, s výnimkou striedania ročných období, a umožňuje tak plynutie času medzi peripetiami aktivít malej rodiny, keď Gara a Nada dojia kravy, pasú ovce, kŕmia zvieratá, driemu na poliach medzi svojimi stádami, chovajú mačiatka a vyrábajú syr. Keď je Nada doma zo školy, ktorú neochotne navštevuje v meste, spia s Garou v jednej malej posteli v malej útulnej chatke uprostred úžasne nádherných, no nepoddajných hôr.
Medzi protestmi, na ktoré Gara jazdí na svojej vytrvalej kobyle, aby spievala so svojimi susedmi, a medzi občasnými televíznymi vystúpeniami, kde sa háda s vojenskými predstaviteľmi v prospech mieru a prosperity svojej komunity, Gara bez sťažností vykonáva namáhavú prácu života na horách. Je veľmi hrdá na svoj syr vyrobený tradičným spôsobom s čerstvým mliekom od svojich oviec uskladneným a konzervovaným v sušenej ovčej koži, ktorú si sama pripravuje. Pracuje potichu a s presvedčením, v rytmoch overených generáciami. Keď ovce zablúdia, ona a Nada vyjdú do polí, aby ich našli. Keď teľatá alebo dobytok utrpia neprekonateľné zranenie, eutanáziu zvládne sama, milosrdná, ale odhodlaná.
Gara zároveň smúti nad stratou svojej sestry Miry, ktorú pred rokmi zabil násilnícky manžel, a robí si starosti o Nadu, ktorú od Mirinej smrti vychovávala ako vlastnú, najmä keď sa k nim dostanú správy, že Nadin otec bude čoskoro prepustený z väzenia. Nada si svoju matku takmer nepamätá, no ku Gare je tak blízko, ako len jej dcéra môže byť, hoci v priebehu filmu stvárňuje známy ťahúň dospievania, ako starne.
„Matka musí byť silná ako levica,“ hovorí kamarátka Gare. A popri úprimnej obhajobe životného štýlu pastierov a pastierov, ku ktorým sa približuje, je toto trvalé posolstvo Držať horu: vitalita a sila matiek ako šampiónov svojich mláďat a správcov prírody, ktorí potrebujú ochranu a priestor na rast.
