Keď sa hovorí o materstve, väčšina žien, ktoré s ním majú skúsenosti, sa len tajomne pousmeje a povie, že je to najkrajšie, čo mohli zažiť. Že sú za výchovou dieťaťa krvavé slzy, prebdené hodiny a obvykle aj obeta vlastného súkromného života, je síce napísané medzi riadkami, no nahlas má odvahu to priznať len pár ľudí. Prečo? Bojíme sa odsúdenia, názorov, že opovrhujeme tým najkrajším darom, obvinení z nevďaku a egoizmu… Napriek tomu sa z času na čas nájde niekto, kto prehovorí za všetkých a ukáže realitu takú, aká je.

Napriek tomu, ako sa to v spoločnosti obvykle prezentuje, výchova dieťaťa ani zďaleka nie je len uhladenou výstavou radostí, smiechu, prvých úspechov a nezabudnuteľných rodinných chvíľ. Svoje o tom vie – ako každá matka – aj Američanka Kate Swenson. Má tri malé deti, z toho jedno s ťažkým neverbálnym autizmom. Popri tom ešte aj stíha pracovať.

„Ahoj, moje meno je Kate, mám 36 rokov a vážny problém so stratou identity,“ začína svoj úprimný monológ unavená matka. „Alebo je to možno len kríza stredného veku či menšia popôrodná depresia. Možno som len unavená, poriadne pribratá a psychicky úplne na dne. Ktovie, čo je za tým v skutočnosti.

Mám troch chlapcov, manžela, domov a prácu, ktorú milujem. Cítim sa viac než požehnane. Svoj život som zasvätila ľuďom, ktorých v ňom mám. A ešte raz musím zdôrazniť, že po väčšinu dní som šťastná, že je to tak. Ale v iné dni – či dokonca týždne – to tak nepociťujem. Myslím si, že som kdesi na ceste stratila samu seba.

Keď sa na seba pozerám v zrkadle, sotva sa spoznávam. A keďže pomaly vstupujem do stredného veku, je to vskutku desivé. Nie je to ani tak o tom, že by som vyzerala staro. Skôr sa strachujem, pretože v zrkadle hľadím na niekoho, koho viac nespoznávam. Pôsobím unavene. Akoby som sa opustila. Zúrivá. Uponáhľaná.

Nemám čas dať si sprchu. Nemám čas jesť. Nemám čas zastavovať na semaforoch, vybavovať, čo musím vybaviť, nakúpiť, pripraviť večeru. Nemám čas ani písať tento status, pretože jedno dieťa mi plače ako o život a druhé vystúpi o 11 minút z autobusu.  

A to skrátka nemôžem byť ja – takáto uponáhľaná, večne zaneprázdnená a vystresovaná ženička. Obvykle dokážem všetko. Som tá, ktorá zvládne čokoľvek. Mama superhrdinka. Tá šťastná, vždy pozitívna, vysmiata od ucha k uchu. Všade a vo všetkom viem nájsť radosť.

No v poslednom čase sa cítim takmer úplne prázdna. Keď som s deťmi, cítim sa zle, že nepracujem, keď nepracujem, viním sa, že sa nehrám s deťmi. Tak či onak zlyhávam na plnej čiare.

Mám pocit, že mrhám svojím vzdelaním. Som ako upratovačka, kuchárka, šoférka, rozhodkyňa v ringu… Cítim sa, akoby som mala večne choré deti, nedokázala doprať oblečenie alebo stlačiť svoj zadok aj do tých najväčších riflí, čo mám. Viem, že som dobrá mama, v tomto nemám žiadne pochyby. No niekedy je to také, akoby som okrem toho nebola ničím viac.

Miznem do ničoty. Niekedy ma až šokuje, čo všetko ma dokáže rozladiť. Netušila som, že by som niekedy mohla žiarliť na svojho muža, že môže ísť na záchod sám. On si bude v pokoji sedieť na toalete s mobilom a mňa bude zožierať hnev. Budem naňho jačať, nech si pohne, lebo jedno dieťa plače, ďalšie chce jesť a do toho všetkého zmätku ešte aj zvoní telefón.

Inokedy si zas hádžeme mincou, aby sme rozhodli, kto tentokrát pôjde hore a vymení ocikanú posteľnú bielizeň. Hádame sa o to, pretože to znamená päť minút samoty. A ja vždy prehrám.

Sprcha je luxus. Neviem si na ňu nájsť čas, a to napriek tomu, že som veľmi schopná žena. Ešte aj keď o tom píšem, je mi to smiešne. No s batoľaťom, mimoriadne sociálne aktívnym 6-ročným chlapcom a ťažkým autistom je jediný možný čas na sprchovanie buď o piatej ráno alebo až po desiatej večer. A vtedy som už totálne vyčerpaná.

Kedysi som sa starala o svoj zovňajšok – naozaj moc! Zdravo som jedla, cvičila som, sprchovala som sa, nosila make-up. Starostlivo som si vyhľadávala hashtagy na Instagrame a obrázky šiat, ktoré sa mi páčili, som si ukladala do telefónu. Teraz nosím špinavé mikiny a sivé rozťahané tričká, ktoré ráno zbieram zo zeme tak, ako som ich tam večer hodila.

Najhoršie na tom je, že mi je to skoro jedno. Som príliš unavená na to, aby som sa tým zaoberala. Sú omnoho dôležitejšie veci, než pekne vyzerať. Napríklad spať, urobiť svoju prácu, ísť na baseballový zápas môjho syna. A ja tieto veci uprednostňujem s láskou.

No potom sa na seba pozriem a vidím smutnú ženu, ktorá viac nie je sama sebou. Nemám žiadne koníčky, žiaden čas robiť čokoľvek navyše. Len sa starám o deti, o domov a to, aby sa naša rodinná zemeguľa točila ďalej.

Na seriál sa stihnem pozrieť len raz za 15 minút, na mobil kukám len tak pre zábavu. Na SMS-ky odpovedám o tri dni. Som neustále zaneprázdnená, no popri tom znudená. Je to čudné sa tak cítiť. Netuším, ako napraviť túto divnú situáciu, do ktorej som upadla, ale už na tom pracujem. Skrátka chcem byť len schopná stáť pevne na nohách. Sedieť. Behať. A pamätať si, kto som a čo mám rada.

Chcem spomaliť a toto všetko si poriadne užiť, pretože to netúžim len tak premeškať. A hlavne to nechcem začať neznášať a byť v jednom kuse taká naštvaná. Na čo som ale prišla je, že sa toho vo mne skrýva veľa. Potrebujem skrátka nájsť rovnováhu.

Mám predsavzatie – tento rok nájdem harmóniu medzi materstvom, manželstvom, prácou, domovom a mojím vlastným zdravým rozumom. To je môj cieľ. Naučme sa smiať a dopriať sami sebe viac pozornosti. Dlžíme si to.“

Zdroj: Facebook/Finding Cooper’s Voice | Foto: Facebook/Finding Cooper’s Voice