Nikto z nás si nemôže vybrať, aký život bude žiť. Či bude vždy zdravý, šťastný, milujúci. Hovorí sa, že rodič by nikdy nemal prežiť svoje dieťa. Túto myšlienku vyslovili určite ľudia, ktorí obrovskú stratu pocítili na vlastnej koži.

Každý z nás si praje zdravie a šťastie svojich detí. Nie sme však čarovné bytosti, aby sme si tento tajný sen zariadili lusknutím prstov alebo šibnutím čarovného prútika. Sú chvíle, kedy by sme si radšej priali svoju vlastnú smrť.

Tento pocit zažila aj Dáša. S manželom Otom sa dva roky pokúšali o dieťa. Ako všetci mladí aj oni si mysleli, že je to samozrejmosť- vziať sa a založiť rodinu. Prišlo im to jednoduché. Pol roka po svadbe, keď už mali stabilný domov aj miesto v práci, sa rozhodli, že potrebujú od života niečo viac. Dieťatko, ktoré by im rozžiarilo dom a zmenilo ho na domov. Ako plynuli dni, nič sa nemenilo: „Keď to tak veľmi chcete, asi je to zákon schválnosti, že to nepríde. Dlhé mesiace sme nevnímali nič iba moje plodné dni. Vyhľadávali sme špecialistov, aby sa nám to konečne podarilo,” opísala chvíle očakávania Dáša. Všetka tá námaha bola časom zúročená a manželia zdieľali spoločné pocity pri sledovaní ich bábätka na ultrazvuku. „Malý sa narodil ako zdravé a krásne bábo. Mal 51 cm a 3,25 gramov. Málo plakal, veľa sa usmieval. Stal sa pre nás všetkým.”

Tomáško rástol a ako 4-ročný nastúpil do škôlky, kde si našiel veľa kamarátov. S tatinom tvorili zohratý pár: „Oto s Tomim boli skvelá dvojka. Bolo medzi nimi zvláštne puto. Manžel Toma zbožňoval a malý na ňom visel. Boli si tak podobní – ako výzorom, tak aj myslením a správaním.” Ako vieme, nie všetko v živote ide podľa našich predstáv. Zlom nastal aj v tom Dášinom a otočil jej ho na ruby. Tomáško, jej vytúžené dieťa odišiel…

„18. január – v ten deň sa mi zastavil život. Hodiny prestali biť, vrabce čvirikať. Tomi sa hral na dvore so susedovými deckami. Spúšťali sa na snehu od bránky smerom do dvora. Sledovala som ich cez kuchynské okno. Zamával mi…  to bolo posledné, čo urobil. O pár minút som počula výkrik susedy. Vybehla som von a pred bránkou ležal Tomáško na zemi. Naskytol sa mi najhorší pohľad aký existuje. Môj malý, môj Tomi nehybne ležal v kaluži krvi a všade bolo sklo. Zrazilo ho auto. Bývali sme totiž pri hlavnej ceste. Vystrašený vodič sa mi ospravedlňoval, že ho nevidel, že mu vbehol do cesty… bolo mi to jedno. Moje dieťa tam len tak ležalo…”

Dáša zažila niečo, čoho by sa nemal dožiť žiaden rodič. Od toho dňa jej život nabral nový smer. Začali dni sebaobviňovania, hádok, plaču, kriku, zrútení, smútku a prebdených nocí. Manžel si stratu ventiloval obviňovaním partnerky, len aby prestala tá strašná bolesť. „Po pohrebe sa Oto uzavrel do seba, chodil ako bez duše. Aj som ho chápala, veď som tiež prišla o naše dieťa. Na druhej strane som však čakala podporu a hlavne oporu. Chcela som vedieť, že sme v tom spolu a že to zvládneme. Veď sme mladí a môžeme mať ešte veľa detí. Utešovala som sa týmto aj napriek tomu, že intímnosti boli tou najposlednejšou vecou, na ktorú som myslela.”

Muži a ženy cítia rôzne. Inak zvládajú úspech, slávu, bolesť i stratu. Manželia prišli o spoločné dieťa, ale nesmútili spolu. „Jeden večer som to už nevydržala. To ticho sa dalo krájať. Držala som sa, aby som bola silná a zvládla to aj bez Otovej pomoci. Podporovala ma kamoška – psychologička, ale ja som potrebovala manžela. Zlomilo sa to vo mne a ja som sa rozplakala a začala som kričať. Pýtala som sa ho, prečo sa spolu nebavíme o tom, čo sa stalo. On na mňa zaťato pozrel, schytil ma za rukáv a povedal mi”: ,,Ty si dovolila, aby sme o neho prišli, už si to uvedom! Ja to neviem prekusnúť. Príliš to bolí. Neviem s tebou ďalej žiť. Každý pohľad na teba mi ho pripomína.”

Oto na druhý deň odišiel do prenájmu. Dáša prišla za dva mesiace o dvoch najdôležitejších mužov svojho života. „Nedá sa mu to zazlievať. Každý sa so stratou vyrovnávame po svojom. Nemôžem ho nútiť, aby ostal aj keď ho bezhranične milujem. Niekedy sami nezmôžeme nič.”

Dášin príbeh len potvrdzuje, čo je v živote naozaj dôležité. Rodina je vždy na prvom mieste, ale nik z nás nevie zabezpečiť, aby to tak aj ostalo. A či sa zachovali obaja správne? Ten, kto to nezažil, nemôže nikoho súdiť. Strata dieťaťa vždy bolí.