Minulý rok som prežila extrémne traumatizujúci rozchod, kvôli čomu som sa rozhodla pre hospitalizáciu v psychiatrickej liečebni, a bola to tá najlepšia vec, ktorú som pre seba kedy spravila.

Otázka mentálneho zdravia sa u Generácie Y dostáva výrazne do popredia. Ja som pred pár rokmi prežila znásilnenie, bola som sa párkrát poradiť u odborníka, vyskúšala som niekoľko antidepresív, ale nikdy som sa výraznejšie nesnažila zlepšiť si svoje duševné zdravie. Bola som majsterkou v zametaní problémov pod koberec a pred okolím som dokázala dokonale predstierať, že je všetko v poriadku. Hej, v tom som bola jednotka. No keď sa so mnou môj partner rozišiel, zatiaľ čo ja som si predstavovala zvyšok svojho života stráveného po jeho boku, niečo sa vo mne jednoducho zlomilo. Dva mesiace som sa snažila vyrovnať s faktom, že muž, ktorého som milovala, mi zničil všetky moje vzdušné zámky a jednoducho ma vymazal zo svojho života. Pravda, že si so mnou nevie predstaviť svoju budúcnosť, ktorú som už v hlave mala do detailov naplánovanú, ma nepredstaviteľne ničila. Obdobie, ktoré nasledovalo, by som mohla prirovnať k situácii, keď si vytknete členok. Môžete si prikladať liečivé obklady a odpočívať, kým sa vám noha nezlepší, alebo budete behať ďalej a tváriť sa, že je všetko v poriadku, až si ten členok zlomíte úplne. Ja som si vybrala druhú cestu a svoj členok som si rozlámala doslova na kúsky.

Depresia je nepríjemná a zložitá v tom, že svoju ubolenú dušu jednoducho nemôžete dať do sadry a počkať, kým sa zahojí. Nemôžete dostať ani žiadne barle, ktoré by vám pomáhali udržať váhu svojho srdca, pretože tak to jednoducho nefunguje. Spomínam si, že to bolo na Nový rok v byte môjho dobrého kamaráta po bujarých oslavách Silvestra. Všetci ešte spali, ja som ležala na studenej dlažbe obývačky, hlasno vzlykala do tmy a prežívala ďalší silný záchvat úzkosti, keď som si uvedomila, že potrebujem serióznu pomoc. Potrebovala som bezpečné prostredie, kde by som sa mohla uzdraviť a prestať konečne smútiť nad stratami z minulosti. V takomto stave ma našiel kamarát, ktorý ešte v ten deň vybavil, aby som mohla nastúpiť na liečebný pobyt do Nemecka.

Toto sa dialo potom:

·         Spýtajú sa vás na každú otázku, ktorú si možno predstaviť (drogy, vzťahy, obľúbená farba, informácie o rodine…)

·         Rozhodujú, či potrebujete hospitalizáciu alebo iný druh programu

·         Urobia vám všetky možné vyšetrenia

·         Prezrú vaše veci

·         Začínate s liečbou

Ľudia sa zvyknú smiať, ak niekto skončí na psychiatrii. Skončiť tam však môže aj ktokoľvek z nás. Niektorí ľudia „vo vnútri“ zostanú pár dní, ja som zostala dva týždne a viem, že tí, ktorí potrebovali ďalšiu pomoc, potom odišli do Štátnej psychiatrickej nemocnice (v Nemecku má štátna nemocnica viac prostriedkov a je vhodnejšia na dlhodobú starostlivosť).

Liečba zahŕňala: dvakrát denne sme mali aktivity, väčšinou to bola yoga alebo iný druh relaxačného cvičenia, mávali sme aj terapiu so zvieratami (tí, ktorí už niekedy zažili depresiu vedia, že vstať z postele a ísť von sa len tak poprechádzať môže byť skutočne náročné, takže bolo príjemné mať každý deň naplánovaný), skupinové sedenie tri až štyrikrát denne a sedenie s mojím psychiatrom bolo raz denne. S ním sme rozoberali môj denný progres a on mi nastavil aj medikamentóznu liečbu. Medzitým sme mali 30 minútové medzery, kde sme si mohli písať denník, byť na svojom telefóne alebo notebooku, sledovať televíziu alebo sa socializovať s ostatnými.

Ľudia sa často pýtajú, aká situácia dokáže človeka dostať na psychiatrické liečenie. Odpoveď je doslova čokoľvek. Dôvodom môže byť rozvod, smrť blízkeho človeka, závislosti, rôzne biologické duševné poruchy či akákoľvek prežitá trauma. Keď som tam nastupovala, predstavovala som si, že to bude ako v American Horror Story, ale vôbec to tak nebolo. Boli tam ľudia v mojom veku, boli tam ženy, ktoré zažili presne to, čím som prechádzala aj ja, a iní, ktorí mi dali určitý seriózny pohľad na život. Nikdy som sa necítila divná, nikdy som nemala pocit, že by som bola v „nemocnici“, a čo je najdôležitejšie, nikto moje problémy ani dôvody nebagatelizoval a ani ma za ne neodsudzoval. Viete, čo je pekné na miestnosti naplnenej ľuďmi s diagnostikovanou depresiou? Empatia. Nikdy som tam nezažila rozpačité ospravedlňovanie a trápne slová ako „Prepáč, neviem čo na to povedať.“ Ak existuje jedna vec, v ktorej sú depresívni ľudia naozaj dobrí, je to práve empatia s ostatnými depresívnymi ľuďmi. Mohli sme sa na seba pozrieť a úprimne povedať: „Viem, ako sa cítiš.“

A nie je to práve to, čo chce každý počuť? Každý by chcel, aby sa niekto naňho pozrel a povedal: „Viem, ako sa cítiš, a je mi ľúto, čím si prechádzaš.“

Vec, ktorú som počas svojho zotavovania počúvala skutočne veľmi často bola, že by sme mali očakávať, že v našom živote budú vrcholy aj pády. Keď ste na vrchole, oslavujte! Tancujte, kričte, vrieskajte, pite a spravte si pri tom veľa fotiek. Ale keď ste na dne – požiadajte o pomoc. A potom tancujte, kričte, pite, a nepozerajte sa na tie staré fotky (naozaj, nerobte to). Niektoré pády budú také hlboké, že temnota okolo vás zhustne, že už neuvidíte slnko, a to je miesto, kde som bola aj ja.

Želám si, aby ľudia trpiaci depresiou našli pochopenie u svojich blízkych. Duševné ochorenie je naozaj veľmi ťažké pochopiť, ak ste na tom temnom dne nikdy neboli. Je extrémne ťažké hovoriť s inými ľuďmi o samovražde alebo depresii, ak nemajú potuchy, aké to je, keď chcete svoj život ukončiť. Samovražda je totiž v našej kultúre stále tabuizované slovo. Ak niekomu poviete: „Mám samovražedné myšlienky,“ najčastejšie sa dočkáte podobnej reakcie ako: „Ale veď život je úžasný dar, ako môžeš takto premýšľať?“ Nedávno som sa na psychoterapii rozprávala s mojím psychiatrom o tom, prečo majú ľudia samovražedné myšlienky. Je to všetko o kontrole – samovražda dáva ľuďom pocit kontroly nad ich bolesťou. Keď nás bolí duša, náš mozog sa s tým dokáže vyrovnať lepšie, ak dokážeme mať situáciu pod kontrolou. Ak si práve čítate tieto riadky a mali ste niekedy skúsenosť so samovražednými myšlienkami, želám si, aby som vás mohla držať za ruku a povedať: „Viem, ako sa cítiš, a je mi ľúto, čím si prechádzaš.“ Máte právo cítiť smútok, máte právo byť naštvaní a zaslúžite si empatiu. Jediná vec, ktorá uzdravuje zlomené srdce a utrápenú dušu, je čas.

Cíťte svoju bolesť, rozprávajte o nej, a čo je najdôležitejšie – vyhľadajte pomoc. Bolesť bude postupne menej ostrá a začnete sa uzdravovať. V budúcnosti budete hrdí na to, že ste dnes boli dosť silní.