Láska a smrť si nevyberajú. Prídu, keď to najmenej očakávate a váš život poznačia už naveky. Emotívnu skúsenosť má aj neznáma žena zo Slovenska, ktorá sa so svojim osudom podelila na sociálnej sieti Facebook, kde na fanpage stránky ,,Priznania žien“ zverejnila svoju trpkú životnú skúsenosť. Za necelý deň nazbieral srdcervúci status viac ako 20 000 likov a 2 500 zdieľaní. 

,,Ahojte. Čítam tu tie príspevky a je mi do plaču. Mať tak vaše problémy…ale od začiatku. Vydala som sa ako 18 ročná za môjho najlepšieho kamaráta a zároveň moju prvú lásku. Odsťahovali sme sa do Francúzska kde si manžel našiel dobre platenú prácu. Postupne som sa aj ja zamestnala. Žili sme si na mladý vek vysoko nad priemer. Každý mesiac sme lietali domov k rodine alebo oni k nám. Po troch rokoch som ostala tehotná. Narodil sa nám Filipko,keď mal pol roka,ostala som tehotná znovu. Prišlo to nečakane ale zvládli sme to,k malému pribudol Šimonko. Nebolo šťastnejšej rodinky. Malí šintri rástli a keď mali 4 a 5 ,tehotenský test ukázal 2 čiaročky. Tešili sme sa…neskôr sa ukázalo že tretí drobček bude dievčatko. Chlapci sa išli zblázniť že budú mať sestričku a muž sa o mňa staral ako o princeznú…týždeň pred pôrodom muž v nedeľu vstal,chlapcov obliekol nakŕmil a vzal ich na výlet aby som načerpala silu. Boli preč možno hodinu keđ som dostala silné bolesti a susedka mi volala záchranku. Začínala som rodiť.

Keď sa Timea narodila,sestry okolo mňa behali bez úsmevu,na sále bol chaos,malú mi nechali pti sebe a ja som nechápala čo sa vlastne deje. Keď ma previezli na izbu,čakali ma tam psychiater a policajti. Policajti mi oznámili že moji chlapci,moji traja muži,moje všetko,sa mi už nikdy domov nevrátia. Zahynuli na ceste na výlet. Kým ja som privádzala na svet našu vytúženu dcéru,oni z neho odchádzali. Musela som bojovať s pocitom aby som nevyskočila z okna…plakala som,hrýzla,kopala,pomočila som sa,pošpinila,ale nic z toho mi ich už nevrátilo. Musela som začať žiť pre malú. Stále sme samé…malá spáva s fotkami ocka a bračekov, a ja na ňu smutne pozerám…spolu si poplačeme a ja jej rozprávam akí boli. Je to už 7 rokov ale ja to cítim ako včera. Tak len toľko k vašim problémom….“

Zdroj/Citácia: Facebook

Pozn. red.: Text je publikovaný v pôvodnom znení bez akýchkoľvek úprav.