Píše sa rok 2004. Harvardský študent Mark Zuckerberg spúšťa projekt s názvom The Facebook, na ktorý pozve niekoľkých priateľov. Tí pozvú ďalších ľudí a tí zas ďalších… Princípom snehovej gule čoskoro vznikne masové šialenstvo postupne prerastajúce v samostatný svet žijúci si vlastným životom, ktorému sme všetci podľahli. Dnes v ňom existujeme v podobe dokonalých avatarov.

„Ty ešte nie si na Facebooku? Kámo, tak to akoby ani neexistuješ!,“ znela kedysi veľmi populárna veta. A keďže odporúčanie od priateľov je tou najlepšou reklamou, čoskoro sme sa stretli na modrej sociálnej sieti takmer všetci. Dávame na ňu svoje úžasné fotky, na ktorých rozdávame úsmevy do všetkých strán, starostlivo ich popisujeme vyberanými citátmi, pridávame „heštegy“, zdieľame názory, zapájame sa do konverzácií…

Je to jednoduché, rýchle a pohodlné. Kým v skutočnom živote by sme sa zakoktali, začervenali, povedali nepremyslenú hlúposť alebo sa pre istotu radšej k niektorým veciam ani nevyjadrili, na internete sme dokonalé stvorenia. Slová sa totiž dajú zmazať, fotografie upraviť a čokoľvek, čo sa snažíme pred svetom zatajiť, sa môžeme jednoducho rozhodnúť nezverejniť. Vedome či nevedome tak ostatným predhadzujeme nie tú osobnosť, ktorou sme, ale takú, akou by sme chceli byť – bez nedokonalostí, zlých dní a až nechutne ľudských chýb a prešľapov. Byť obyčajným človekom v dnešnej dobe skrátka nie je v móde.

Je mi jedno, čo si o mne kto myslí – a preto dávam svoje fotky na Facebook!

Svet sociálnych sietí nám ponúka doslova neobmedzený priestor o sebe šíriť len to, čo uznáme za vhodné. Na internete nikto nezistí, ani keby sme v skutočnosti genetický zmanipulovaný pes, a tak si môžeme nechať veselo lajkovať fotky s o tri centimetre menším nosom a perami vyšpúlenými ako Silvia Kucherenko. „Problém“ nastane v momente, keď vypneme počítač a vyjdeme von do skutočného, nevyfotošopovaného sveta bez filtrov, psích uší a stránok, na ktorých by sme narýchlo mohli vyhrabať nejaké tie citáty typu: „Jediná vec, ktorá ma dokáže rozplakať, je cibuľa.“ V tom momente sa totiž celá ilúzia perfektného a za každých okolností šťastného a dobre naladeného človeka rozpadá na márne kúsky priam kričiace zúfalou atmosférou nízkeho sebavedomia.

Koncert. Nahrávanie cez mobil. Točenie videí.
Namiesto spomienok máme pred očami obrazovku mobilu. Všetko pritom zaznamenávame už viac-menej automaticky – často si pritom videá už ani raz v živote neotvoríme.

Náš čas je majetkom spoločnosti Facebook, Inc.

Jednou otázkou, ktorá by bola sama na dlhšiu debatu, je, prečo tak veľmi túžime po tom, aby nám ostatní závideli. Tá ďalšia znie: Koho chceme oklamať? Ľudia so zdravým rozumom sa snahe o bezchybnosť vysmejú ako trápnemu pokusu zaujať a niečo si kompenzovať, tým ostatným príde naša zdanlivá dokonalosť ak nie nesympatická, tak minimálne nudná. To, čo nás robí krásnymi, sú, paradoxne, naše chyby. Vďaka nim sa smejeme, sme si bližší, cítime sa byť medzi svojimi… Identita, ktorú si vytvárame na Facebooku, navyše nie je iba naším alter egom, kvôli ktorému nás budú ľudia posudzovať bez možnosti obhajoby, ale taktiež obchodným artiklom. Používanie najznámejšej sociálnej siete je celkom zadarmo, no tá si napriek tomu môže dovoliť zamestnávať desaťtisíce ľudí a popri tom ešte neuveriteľne prosperovať. Ak si vravíte, že jej najväčšie príjmy sú z reklám, skúste porozmýšľať ešte raz. Našou aktivitou na Facebooku – písaním statusov, zdieľaním fotografií či vedením konverzácií – vytvárame spoločnosti majetok, s ktorým môže nakladať podľa svojho vlastného uváženia. A nie – žiadne zdieľanie statusu s textom „zakazujem Facebooku sledovať môj obsah“ na tom naozaj vôbec nič nezmení.

Čo sme nezdieľali, to sa nestalo

Vďaka sociálnym sieťam si dnešná generácia mladých ľudí vytvorila svojskú filozofiu, ktorej myšlienok sa človek dokáže zbaviť len s veľkými ťažkosťami – a tou je filozofia zdieľania. Keďže dnes platí, že ak padol v lese strom a nikto to nedal na Facebook, vlastne sa to ani nestalo, tak sa nám pomaly do hláv vštepuje nutkanie, že keď sa radujeme, zabávame alebo len skrátka príjemne trávime čas a nikto o tom nevie, niečo tomu jednoducho bytostne chýba… Nedokážeme si snáď už ani užívať bez toho, aby sme o tom neinformovali všetkých „priateľov“, hoc 90 % z nich sme v skutočnosti nevideli celé roky?

SLEDUJTE náš Instagram SLOVAKWOMANSK a dozviete sa horúce pikošky medzi prvými! Nájdete ho >>>TU<<<

Ani sme si nevšimli ako a naša sebaúcta sa stala závislou od uznania okolia. Zážitky stratia čaro, ak ich neolajkuje dostatočný počet ľudí, na svoju tvár zas dokážeme zmeniť názor len preto, že nám žiadna kamarátka neposlala naoko závistlivý komentár ozdobený desiatkami srdiečok a napokon sa dostaneme do fázy, kedy namiesto vychutnávania si danej chvíle začneme premýšľať o tom, čo o nej napíšeme na Facebooku. Inými slovami, svoj život viac nebudeme žiť pre seba, ale pre ľudí, ktorých už budeme vnímať viac ako fiktívnych než ako reálnych. Najsmutnejšie na tom všetkom je, že tých ten život vlastne ani nezaujíma…

Fotenie jedla. Instafood.
Najprv fotka, až potom sa môžem najesť…

Návod na šťastný život na sociálnych sieťach

Čo teda robiť? Deaktivovať svoj účet? V dnešnej dobe takmer nemožné – cez Facebook si študenti posielajú úlohy a kolegovia zas informácie o projektoch. Možno tomu celému šialenstvu stačí skrátka iba neprepadnúť. Vo fotkách a statusoch sa na nič nehrať. Pri chuti donekonečna scrollovať si radšej prečítať stránku z knihy a pri nutkaní zapojiť sa do konverzácie o mimozemských jaštericiach s niekým, kto má len a len svoj názor, si zas pre istotu zahryznúť do jazyka. Facebook – hoc na ňom platia svojské pravidlá – je možno napokon aspoň v niečom ako skutočný život: Až časom a skúsenosťami sa naučíme, kedy a či majú určité veci význam a kedy je naopak lepšie len sa pousmiať a mávnuť nad nimi rukou.

Zdroj: Slovakwoman.sk | Foto: Pixabay.com, Unsplash.com, depositphotos.com