Každodenne toho zvládame veľa a snažíme sa žiť ,,multifunkčne”. Veci časom začneme robiť automaticky a teda pripravujeme raňajky, uvaríme kávu, obriadime deti, vychystáme ich do školy, obeháme nemocnice, úrady i supermarkety. Navyše, popritom všetkom sa snažíme byť aj dobrou sestrou, dcérou, matkou, zamestnankyňou, manželkou a milenkou. Sú chvíle, kedy je toho na nás priveľa. Čoho sa vlastne, my ženy, bojíme?

Iróniou všetkého je fakt, že ak ženy cítia nejaký strach, je to aj v čase, kedy sú šťastné. Možno je to nepochopiteľné, no naše obavy vždy pramenia z toho, že sa bojíme určitého zlyhania. My sme niektoré z vás oslovili a chceli sme zistiť, z čoho máte najväčší strach vy.

„Bojím sa byť šťastná. Niekedy mám pocit, že v momente, kedy mám ja svetlé chvíľky, dejú sa zlé veci. Akoby mi nebolo dopriate cítiť šťastie. Viem, že ono je vrtkavé, ale chcela by som prestať cítiť vinu za to, že som šťastná.” (Katka, 24)

Samota niekedy lieči, ale inokedy dokáže zabiť ľudskú dušu

„Ja mám strach zo zlyhania vo vzťahu. Bojím sa, že keď vytiahnem nejaký problém, tak ma priateľ odbije. Jednoducho by som chcela, aby boli veci, ktoré ma trápia, brané v úvahu v rovnakej miere ako tie jeho. A ešte mám strach z hádok a výčitiek, ktorým sa vyhýbam. Vždy to riešim tak, že opustím priestor.” (Ivana, 26)

„Najväčší strach mám z toho, že nebudem pri pohlavnom styku rovnocennou partnerkou. Všetci ma poznajú a vedia, že si vždy rada vyrazím a nemám problém so se*om na jednu noc. Bojím sa však toho, že si na mne niekto ,,vyleje” svoju zlosť, že bude arogantný alebo mu nebudem stačiť.” (Jana, 19)

„Môj strach pramení zo starostlivosti o rodinu a deti. Tie sú pre mňa všetkým a môj manžel je najlepší otec. Ak sa bojím, tak jedine toho, že sa im niečo stane. Je to však asi materinský cit. Vždy preto volám deťom, kde sú, čo robia a kedy prídu. Snažím sa však o to, aby sa necítili kontrolovane.” (Alžbeta, 39)

„Mám síce iba 22, ale myslím si, že žiadna z nás nechce byť opustená. Samota niekedy lieči, ale inokedy dokáže zabiť ľudskú dušu. Nikto z nás by nemal byť opustený. Tak z toho mám najväčší strach ja.” (Andrea, 22)

„Ja sa bojím, že nebudem dosť dobrou matkou. Taktiež ma zmieta obava, že by som nebola pre niekoho dosť dobrá.” (Veronika, 19)

Toto sú výpovede žien a dievčat, ktoré sa odhodlali odhaliť svoje obavy. Sme také, aké sme. Sme ženy. Sme výnimočné. Či sa už bojíte chorôb ( rakovina prsníka, kŕčka maternice), partnerskej zrady, straty práce, milovanej osoby alebo aj pavúkov, klaustrofóbie či veľkých miest, zabudnite na svoj strach a nechajte sa presiaknuť radosťou a bezstarostnosťou. Aspoň na chvíľu. :)

Foto: wallpaperup