Každá z nás sníva o princovi na bielom koni – o tom legendárnom mužovi, ktorý príde, vyslobodí nás z veže a bude s nami žiť šťastne až do smrti. Ako to už ale býva, celé roky prichádzajú iba kone… A potom sa občas stane aj to, že zrazu prídu dvaja dokonalí princovia skoro naraz. Čo s tým? Je vôbec normálne a možné mať v srdci dve osoby – do jednej byť zamilovaný a druhú milovať?

Láska a zamilovanosť možno pôsobia ako synonymá, no nie vždy to tak musí byť. Rozprávať by o tom vedela Lívia, čerstvá tridsiatnička, ktorá má doma muža snov. „Má dobrú prácu, varí, upratuje a nosí mi kytice. Len tak, aby som vedela, že ma ľúbi. Sme spolu už skoro tri roky, no on pri mne dokáže ležať a polhodinu mi zasnene hľadieť do očí,“ hovorí s úsmevom a dodáva, že všetky kamarátky jej Andreja závidia. A majú prečo – Lívia si dobre uvedomuje, že vzťah ako z romantického filmu skutočne nemá každá žena. Zrazu jej akoby prebehne hlavou akási nepríjemná myšlienka. Vďačný úsmev na tvári v sekunde vystrieda smutný a previnilý výraz.

Noci s Pánom Božským č. 2

„Stalo sa to na výlete. S Andrejom a partiou sme sa rozhodli v zime ísť na týždeň na horskú chatu. JEHO som predtým videla sotva dvakrát v živote a skoro som ho nevnímala, no tam sme spolu z ničoho nič začali trávievať celé noci až do rána. Kým môj priateľ chodil spávať o desiatej, ja a Marko sme pri svetle ohňa z krbu prepili, prekecali či pri kartových hrách prehrali celé hodiny, často až do východu slnka. Spávali sme tak dve či tri hodiny, no odpočinok nám vôbec nechýbal. Týždeň, na ktorý sme sa tešili tri mesiace, som strávila s iným mužom a Andrej žiarlil ako besný. Najhoršie je, že som sa síce cítila strašne, no neľutovala som ani sekundu.“

Po návrate do krutej reality zostala Lívia ako bez duše. K milovanému Andrejovi sa túlievala tuhšie a intenzívnejšie ako kedykoľvek predtým, no i on vycítil, že čosi nie je v poriadku. Kamarátovi a priateľke však dôveroval. „Veď sa vlastne medzi nami nič nestalo! Ani bozk, nedajbože niečo viac… Hovorili sme o tom, to áno. A obaja považujeme monogamiu za neprirodzenú vec. Ale aj tak…,“ kokce Lívia, snažiac sa očistiť sama pred sebou, no je vidno, že sa jej to nedarí. „Jednoducho z toho idem zošalieť. Andreja milujem, ale už sa nikdy viac nemôcť dotknúť Marka, to si radšej odhryznem ruku a hodím ju do kyseliny,“ preháňa teatrálne. Ako každá, ktorá je v tom beznádejne až po uši.

Súmrak. Twilight. Bella a Edward. Pár hrá šach. Spoločné hry. Šach vo dvojici.
Spoločné rozhovory, spoločný smiech, spoločné hry… To je to, čo ľudí zbližuje – a pri čom zisťujú, že sú jeden pre druhého ako stvorení.

Príliš pokrokoví pre puritánske Slovensko

Myšlienka monogamie – celoživotného spolužitia človeka iba s jednou jedinou osobou – je v spoločnosti relatívne nová, no za to ako kresťanská hodnota mimoriadne hlboko zakorenená. V našich končinách len pomaly a zdráhavo prijímame vzťah ženy so ženou či muža s mužom, nieto ešte nejaké pseudopartnerské experimenty. Hoci skôr či neskôr podvádza takmer každý – čo berieme ako samozrejmosť – pokrytecky to tolerujeme iba vtedy, ak sa to robí potichu. (Existujú však aj výnimky. Napríklad herečka Tilda Swinton sa netají tým, že žije v jednej domácnosti so svojím mužom aj milencom. Každý z nich má pritom okrem nej aj ďalšiu partnerku. Velikán Albert Einstein žil v podobnom otvorenom zväzku – svojej druhej manželke, dokonca o zážitkoch s milenkami neváhal šťavnato rozprávať.)

Bigamiu či polygamiu obvykle otvorene odsudzujú aj ateisti. Lívia a Marko s nimi však nesúhlasia. Obaja sa považujú za ľudí s otvorenou mysľou. „Keď sme sa o pár týždňov stretli opäť, bolo to jasné. Tak spriaznené duše predsa musia byť spolu! A zároveň nemôžu… Nevedela som si predstaviť, že by som opustila Andreja. Nie je to s ním pritom len o zvyku. Ešte aj teraz, po troch rokoch, sa mi stále trasú kolená, keď ma drží v náručí. Ja sama viem, že by bolo v poriadku byť aj s Markom, ale kým to nevie spoločnosť – a najmä Andrej… Nemôžem skrátka podniknúť nič. C’est la vie.“

Amnestia na neveru

Je možné úprimne ľúbiť dvoch ľudí naraz? Nielen Líviin prípad hovorí, že je. Ona sama sa rozhodla radšej duševne trpieť, než by mala ublížiť svojmu partnerovi, a tým napokon aj sebe. Iní to riešia podvádzaním, ktoré ale obvykle nakoniec vždy vyjde najavo a pre všetkých zúčastnených je to potom o to horšie. Popustenie zväzujúcich morálnych bariér by pomohlo mnohému a mnohým, akékoľvek zmeny spoločenskej mentality sú však mimoriadne pomalé. Čo teda robiť v prípade, že sa vám stane čosi podobné? Líviina a Markova rada znie: Zmieriť sa s tým. Ale aj ich rozhodnosť nemá práve pevné základy: „Ktovie, ako dlho to vydržíme… Až čas ukáže, čo to s nami urobí. Buď sa city upokoja, pohasnú. Alebo…“

Tu (nech) si každý robí, čo chce…

Čo z toho všetkého vlastne vyplýva? Iba jedna vec – každý by mal konať podľa svojho vedomia a svedomia. Niektorí, najmä umelci, milujú svojho stáleho partnera, no každý týždeň sú zamilovaní do niekoho iného. Dôvod? Inšpirácia. Láska je nadpozemská vec, prekračujúca naše chápanie, avšak len máloktoré veľké piesne či básne o nej vznikli po desiatkach rokov manželského spolužitia.

Ďalší tvrdia, že milujú dvoch ľudí navlas rovnakým spôsobom, v ničom sa nenechajú obmedzovať okolím a neľutujú ani sekundu strávenú s jedným alebo druhým (ba dokonca tretím, štvrtým…). A pre iných je toto všetko liberálna Sodoma Gomora, predznamenávajúca koniec sveta. Nech už si ale o tom myslíme čokoľvek a žijeme akokoľvek – kto sme, aby sme kázali ostatným, čo majú robiť oni? A kto sú oni, aby ich názor akýmkoľvek spôsobom ovplyvňoval nás? Ak je niečo, k čomu sme ako civilizácia mali postupom čase dospieť, je to práve akceptovanie slobodnej vôle každého jednotlivca.

Milenci. Muž a žena. Žena a muž. Objatie.
Citom sa niekedy nedá zabrániť. No vyvstáva otázka: Mali by sme sa vôbec brániť?

Zdroj: Slovakwoman.sk | Depozitphotos.com, cinepop.com.br, vk.com