Peťa bola ambiciózna a silná žena, ktorá vždy išla za tým, čo si zaumienila. Ktorého muža chcela, toho mala a inak tomu nebolo ani toto leto. Tentokrát sa chystala na skúšky v letnom semestri a keď sa chcela učiť, šla do knižnice. Vždy, keď tam prišla, bol tam mladý chalan. Sympatický, športový typ. Síce letela skôr na elegánov, no tento ju zaujal. Nevedela čo, no niečo v ňom ju priťahovalo. Ako magnet. Možno chémia ich tiel. Celú hodinu ho pozorovala. Hádzala pohľady, prehrabávala sa vo vlasoch. Mladík síce vyzeral smelo, no bol neskutočne plachý a pri pohľade na Peťu sa červenal od hlavy až po päty…

Po hodine si Petra povedala, že musí pritvrdiť. Ako obvykle, mala na sebe minisukňu a ľahký pulóvrik. Vzala knihu a pustila sa smerom k nemu. Keď už bola pri jeho stole, položila ju naň. Celkom na okraj, tak, že kniha spadla. S otočkou sa po ňu zohla a športovcovi sa naskytol pohľad na jej pevný zadok. Nebyť toho, že je taký plachý, schuti by sa doň zahryzol. Dostával sa do ešte väčších rozpakov. „Smiem si prisadnúť?“ opýtala sa Petra s nevinným výrazom v tvári. Tvár anjela, no žili ňou všetci čerti. On len s nemým úžasom prikývol. Petra si sadla a z kabelky vytiahla lízanku. Vychutnávala si naplno jej jahodovú chuť a aj rozpaky spolusediaceho. Čím ďalej, tým viac túžila po tom, aby jej patril.

Cítila, že čochvíľa to on už nevydrží a predsa bude jej. Vybrala z kabelky malý papierik, vzala mu pero z ruky a načarbala pár slov. Krv sa v ňom búrila, keď čítal, čo s ním chce Petra robiť. Videla, že ho to prekvapilo, že sa hanbí, no zároveň videla aj túžbu po nej, ktorá ho začínala spaľovať. Vzala ďalší papierik a ďalší a ďalší… Zrazu vzal do rúk blok papierikov aj on a podsúval jej ich s čoraz väčšou túžbou. Posledný papierik od Petry – ,,Ulička dejín do roku 1800, hneď.” Postavila sa, odišla a v jej tesnom závese mladík bez mena…

Ulička, ktorá doteraz zívala prázdnotou, začínala pomaly naberať atmosféru ich túžby. Petra si vysadla na stolík a jemne rozkročila nohy. Nie príliš veľa, nie príliš málo. A jemu to stačilo, aby z neho opadla všetka hanba. Vrhol sa na Petru a začal ju vášnivo bozkávať. Strhával z nej oblečenie. Ona na oplátku z neho. Už to vyzeralo, že dôjde k tomu, čo tak obaja chceli. Splynúť v jedno. Vtedy Petra klesla na kolená. Pre neho to bol ten najúžasnejší orálny se*, aký kedy zažil. Bol nevybúrený, a tak netrvalo dlho a Petra dosiahla svoje. Vybúril sa priamo do jej úst. Pre ňu to bolo to najväčšie zadosťučinenie.

Postavila sa a začala si brať veci, že odíde. Vtedy ju zdrapil, oprel o stôl, klesol na kolená a tornádo, ktoré zažila, bolo neskutočné. Orgazmus dosiahla rýchlo. Prvý, druhý, tretí. Kričať nemohla. V knižnici totiž musíte byť ticho. Petre to stačilo. Bola naplno ukojená. Chcela si oddýchnuť na pár minút a ísť. No potom mladý, plachý športovec spravil niečo, čo nečakala. Myslela si, že má dosť. On ju však opäť raz zdrapil, tentoraz ju otočil chrbtom k sebe a vnikol do nej. Na doraz. Hlboko. Najprv pomaly, a potom čoraz rýchlejšie a prudšie. Chcela kričať od rozkoše a vzrušenia. Nemohla. Strácala dych aj hlas. Bolo to neskutočné. Dosiahli spoločný vrchol.

Pozbieral si veci a otočil sa na odchod. Na rozlúčku napísal ešte lístok. ,,Aj plachý chalan dokáže divy. Zajtra. 14.00, ulička psychológie. A teš sa na spútanie…” Položil lístok na stolík. Žmurkol na Petru, oblízal si pery, hodil posledný vášnivý pohľad a nechal Petru sedieť nahú na stolíku v uličke dejín. Opäť raz dosiahla svoje. Aj keď nie po svojom. Od vtedy každý deň, na inom verejnom mieste, vďaka lístočkom zažíva Petra tú najväčšiu rozkoš v živote. S plachým – neplachým športovcom, ktorý sa pri pohľade na ňu červenal. Teraz sa červená ona pri spomienkach na knižnicu, nákupné centrum, internetovú kaviareň…..

Foto: Pixabay