Takto asi funguje mozog početnej skupiny príslušníkov mužského pohlavia. Ak chlap nemôže ženu vlastniť, mení sa na tyrana schopného akejkoľvek pomsty. Vraždu nevinímajúc.

Len v Taliansku umrie každý druhý deň jedna žena rukou svojho manžela, milenca či nápadníka. Dôvodom je neopätovaná láska či neprimeraná žiarlivosť. Alebo sa žena jednoducho stáva príťažou, ktorej sa treba navždy zbaviť. Väčšina zločinov sa pritom odohráva v kruhu rodiny, často pred očami detí. Ak ku štatistikám pripočítame fyzické napadnutie s úmyslom zabiť, z ktorého žena akoby zázrakom vyviazne a zachráni si holý život, realita nadobúda desivé rozmery.

O veľkom šťastí môže hovoriť len 22-ročná Rosaria Aprea, ktorá na svojom tele i na duši navždy ponesie jazvy pripomínajúce jej chorý vzťah s Antoniom. Na začiatku sa tento o pár rokov starší muž javil ako pozorný partner. Čoskoro však začal neprimerane žiarliť, najmä na jej snahu preraziť vo svete modelingu. Rosaria, vedomá si svojej krásy, sa zúčastňovala na súťažiach miss a na modelingových kastingoch, čo jej priateľa natoľko iritovalo, že ju začal fyzicky napádať. Dievčina nemala odvahu udať ho na polícii, no keď sa násilie stupňovalo, chcela zo vzťahu vycúvať. Nakoniec však vždy podľahla jeho sľubom, že sa polepší. Bohužiaľ, nepolepšil. Práve naopak. V máji 2013 počas jednej z hádok kopol Rosariu do brucha tak silno, že jej spôsobil vážne vnútorné zranenia. Dievčina prišla do nemocnice v hodine dvanástej a doktori jej museli urgente vyoperovať slezinu. Antonio Calienda bol zatknutý odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní 8 rokov. Jeho ex-priateľka sa napriek traumatizujúcej skúsenosti svojho sna o kariére modelky nevzdala a o rok neskôr sa prebojovala medzi finalistky súťaže Miss Italia. Na pódiu pri promenáde v bikinách odvážne odhalila veľké jazvy na svojom tele a zo súťaže si doniesla titul Miss Odvaha.

femminicidio1

Žiarlivosťou zatemnený mozog opusteného muža dokáže zinscenovať aj omnoho desivejšie scenáre. To je prípad Matthiasa Scheppa zo Švajčiarska. Keď koncom januára 2011 polícia v Cerignole na juhu Talianska našla na železničných koľajniciach mŕtve telo muža, domnievala sa, že ide o prípad samovraždy. Po tom, ako kontaktovala príbuzných vo Švajčiarsku, sa však rozbehla pátracia akcia, ktorá postavila na nohy vyšetrovateľov v polovici Európy. Matthias, ktorý si vybral za miesto smrti maličké mestečko vzdialené tisícku kilometrov od svojho domova, totiž nebol na ceste sám. V jeho aute s ním mali cestovať aj jeho dve deti, šesťročné dvojičky Alessia a Lívia. Muž ich vyzdvihol pár dní pred nehodou u svojej manželky Iriny, s ktorou nejaký čas žili oddelene. Hoci rozchod znášal ťažko, jeho žena si nevšimla nič, čo by ju znepokojovalo, a s dôverou mu dovolila tráviť čas s deťmi. Keď sa tentokrát nevrátili v stanovenom čase, začala mať obavy a po niekoľkých hodinách strávených telefonovaním na manželov vypnutý mobil sa vybrala na políciu. Švajčiarsky vyšetrovatelia ju však poslali domov s vysvetlením, že na to, aby mohli vyhlásiť  pátranie, musí uplynúť najmenej 24 hodín od zmiznutia. Pritom pri únose detí sú rozhodujúce práve prvé hodiny. Paradoxom je, že ak by Irina nahlásila krádež auta, s ktorým sa jej manžel vyparil, no bolo evidované na jej meno, pátranie by sa rozbehlo bezprostredne! Nasledujúce dni odhalili Matthiasov šialený plán, pri ktorom tuhla krv v žilách. S deťmi v aute prejazdil polovicu Európy – zo Švajčiarska, cez francúzske Marseille, trajektom na Korziku, odtiaľ späť na pevninu cez celé Taliansko až do Apúlie, kde sa hodil pod nočný expres. Z cesty posielal manželke pohľadnice s vyhrážkami a tajomnými odkazmi. Celý únos si podrobne naplánoval tak, aby Irina navždy zaplatila za ich rozchod tým najvzácnejším, čo mala – svojimi deťmi.

alessia e livia

Napriek rozsiahlemu pátraniu sa dvojičky dodnes nepodarilo nájsť. Nie je jasné, či ich otec pripravil o život, alebo zveril do rúk neznámym osobám. Aj päť rokov po únose sa stále zjavujú nové hypotézy. Stopy DNA v kufri auta naznačujú na najhorší scenár, svedectvá ďalších ľudí sa zas prikláňajú k verzii, že dievčatká sú živé a boli odvezené do Kanady, kde ich otec v detstve krátko žil. Irina opustila prácu manažérky v prestížnej firme a stále dúfa, že Alessiu a Líviu raz nájde. Medzitým založila nadáciu pre nezvestné deti, aby sa jej prípad so zaváhaním polície nemohol viac opakovať. Telo Matthiasa Scheppa si rodina dodnes neprevzala.

Čítajte tiež o žene, ktorá sa preniesla cez krutosť muža.

Ďalší z prípadov mužskej nadvlády nad ženou by moho, slúžiť ako scenár pre tvorcov thrillerov. Udial sa v malom mestečku pri talianskom Neapole v naoko pokojnej rodine starších manželov. Domenico Belmonte bol váženým občanom. Dlhé roky pracoval ako lekár v miestnej väznici a teraz si užíval zaslúžený dôchodok. Spoločnosť mu robila jeho manželka Elisabetta a dcéra Mária. Tie vlastnili malý obchodík s drogériou. Žili izolovane, no navonok usporiadane, hoci nikdy nepozývali do domu návštevy a často sa svojim priateľom na dlhý čas odmlčali. Keď ich v lete 2004 nebolo dlhý čas vidno, Domenico Belmonte tvrdil, že odcestovali do Neapolu, kde rodina vlastnila malý byt. Po meste sa onedlho začali šíriť správy, že Elisabetta s dcérou muža opustila, a tak sa nikto príliš nezaoberal ich neprítomnosťou. Rozruch do prípadu vniesol až Máriin brat Lorenzo. Hoci sa so sestrou veľmi nestýkal, keďže nevychádzal dobre so svojim švagrom, predsa len si občas zatelefonovali. Znepokojený dlhým mlčaním, sa vybral do jej domu, kde mu Domenico oznámil, že Elisabetta aj s dcérou sú preč a on netuší kde. Ich auto však stálo zaparkované v záhrade, čo v Lorenzovi vzbudilo podozrenie. Sestrino zmiznutie nahlásil na polícii, no bezvýsledne. Vyšetrovatelia usúdili, že ide o dobrovoľný odchod z domu a prípadom sa ďalej nezaoberali. Lorenzo sa nechcel vzdať a hľadal sestru na vlastnú päsť. Zistil, že Elisabettu ani Máriu v Neapole nikto nevidel a že ich účty v banke ostali nedotknuté. Po rokoch beznádejného snaženia sa rozhodol obrátiť na televízny program „Chi l´ha visto?“, ktorý sa zaoberá hľadaním nezvestných osôb. Až jeho vystúpenie v hlavnom vysielacom čase štátnej televízie spustilo seriózne vyšetrovanie. Po ôsmych rokoch od ich zmiznutia!

femminicidio3

Polícia prehľadala dom a v pol metra vysokej škáre medzi pivnicou a poschodím objavila ostatky dvoch žien. Rekonštrukciou ich života odhalili vyšetrovatelia to, akým psychickým terorom matka s dcérou trpeli. Despotický muž ich izoloval od okolia, museli mu slúžiť a starať sa výlučne o jeho pohodlie. V ich prípade však polícia nedospela k jednoznačnému záveru a 74-ročný Domenico Belmonte nebol dodnes odsúdený. Nevie sa, či ženy spoločne spáchali samovraždu, alebo im k smrti niekto dopomohol. Je však nepravdepodobné, že by do úzkej škáry vliezli sami a dobrovoľne.

Foto: Pinterest, Facebook