Počas dňa každá z nás úspešne hrá svoju dokonale naučenú rolu. Prekonávame prekážky, zdolávame úlohy a postupujeme podľa plánu v učebných osnovách modernej ženy. Stávame sa multifunkčnými bytosťami s vopred naprogramovaným súborom správania, myslenia, konania. A naším zbožným prianím sa stáva túžba  BYŤ DOKONALÁ a NEZLYHAŤ!!!

Rozumieme tomu, čo sa od nás očakáva a sme pripravené poradiť si so všednosťou života. Päťdesiat odtieňov šedej nám je dobre známych a ani zďaleka nepripomínajú film o vášni a skrotení svojho najhoršieho ja v mene lásky. Aj keď je to v čomsi podobné. Tiež sme toľkokrát museli pokoriť seba samú, robiť veci inak než pod taktovkou spontánnosti a túžby, znežnieť a ovládnuť sa, aby sme sa páčili hodnotiacemu svetu. A všetko je fajn… Aspoň to tak vyzerá v osvetlení slnečných lúčov. Len kdesi v priestore medzi západom slnka a ranným brieždením, keď vyzlečieme kostým SUPERŽENY a v dokonale zariadenom a vyglancovanom dome zhasneme aj poslednú nočnú lampu, dovolíme vstúpiť strachom a pochybnostiam.

A keď sa cez okná vkradne do izieb noc a jej do tmy ponorené ticho zavládne v celej krajine ženstva nepokoj. S tichom vždy prichádzajú otázky.. Ale ako ozvučiť odpovede? Vo svojich vlastných tmách často objavujeme dary v podobe obáv či viery. Každá z nás sa musí rozhodnúť, ktorý z týchto darov si vyberie. Budeme čeliť strachu z nepriateľa ukrytého v šuchote lístia alebo sa započúvame do láskyplnej melódie vetra a pretancujeme sa tmavými chodníčkami k splneným snom? Noc je predsa priestorom snov, ale tiež odhaľuje temnotu, ktorej sa tak veľmi bojíme.

Pripravujeme si sami nástrahy tým, že nerozumieme reči vlastnej duše? S ránom sa ,,bezpečne“ vraciame k stereotypom svojich dneškov a chlácholíme tvár v zrkadle, že všetko zlé je naozaj preč. Koľkokrát sa ešte vzdáme výzvy s nápisom ,,ŽI“ len preto, že máme strach zažať svetlo a posvieť si na to, čo nás obklopuje? V uliciach plných ľudí sa strácame a splývame vo viere, že len tak je možné – neutopiť sa. Udržať sa na hladine všednosti a bezpečne doplávať k brehu.

Niekedy mávame pocit, že toľko z toho zmysluplného žitia, ako ho radi nazývame, sa stráca práve s nocou a jej výčitkami pravdivosti. V absolútnom bezpečí seba samej, ktoré je možné obsiahnuť kdekoľvek tam, kde iní tasia svoje zbrane v potrebe obrany, sme však určite aspoň na chvíľu pocítili čosi čarovné. Pretože v takej chvíli, keď k zázračnému stretnutiu bezpečia a istoty dôjde, je možné vidieť v každej tme, rozpoznať kroky nepriateľa, šum lístia, hru jemného vánku aj spievanie vŕzgajúcej brány.. Dotknúť sa seba samej znamená nájsť všetko, čo hľadáte tam vonku hlboko vo vnútri, vo vás.

A potom si iba sadnete a môžete si myslieť, že si vás nikto nevšimne. Že nikto nespozoruje váš úsmev a pokoj. Ale vaša žiara v tom okamihu presiahne všetky sféry a možno aj mimozemšťania, ktorí vyrábajú ovocné vitamíny pre vaše deti si to všimnú a vymyslia ,,marťarádio“. :)))) Každý vo vašom okolí, každý koho stretnete, bude túžiť priblížiť sa, porozumieť, dotknúť sa a nechať sa okúpať vo vašom svetle. Preto sa nebojte, opustite svoje strachy a ponorte sa do tmy. Prijmite jej výzvy, pretože to, čo je naozaj dôležité, sa nedozviete v hluku nekonečných otázok a odpovedí, ale v šepote ticha. Nikdy nespoznáte blízku dlaň ak sa nepustíte zábradlia lemujúceho nekonečné únikové schodisko smerujúce von z vášho vnútra.

Žiť povrchne by bolo jednoduché, pretože všetky piesne by boli iba piesňami, nevšímajúc si východy a západy slnka by sme minuli toľko svojich dní. Na honbu za niečím, čo nikdy neexistovalo. V divadle ilúzií vlastnej dokonalosti. Ale potom objavíte, že každá smutná pieseň zvlhčí vaše oči a porozumiete bez slovníkov všetkým cudzím slovám v nej. Každý východ slnka je predsa nádejou a v každom západe celé v slzách posielame svoje dni pre smrť, aby ukončili etapu kedy nás nebolo. Tú časť nášho života, v ktorej sme nepoznali SEBA a vymoženosti vychutnávať si toto splynutie.

Môžete žiť v tisícich tmách a byť stratené. V miliónoch príbehov tejto Zeme, ale len v jednom sa nájdete. Prijmete svoju úlohu a váš smiech aj srdcervúci plač budú znieť naozaj. Potom ľudia zatlieskajú a odídu, ale vy ostaneme žiť v nich a oni budú navždy hľadať svoje Happyendy… Tak ako vy toľkokrát pred tým. Ale šťastný koniec je v začiatku, kedy opúšťame strach a výčitky, pivnice ponúkajúce bezpečie pred chladom noci. V začiatku, ktorý našepkáva odvážnym, aby prekročili prah ,,komfortu“ a vydali sa na cestu k skutočnému zmyslu.

-Nebojte sa tmy – bojte sa slepoty, ktorú si privolávate zo strachu vidieť podstatné.

-Nemajte strach z ticha – bojte sa prázdnoty, v ktorej nie je možné počuť hlas vlastného srdca.

-Nevzdávajte sa slobody pre falošný pocit bezpečia a pohodlia.

Buďte ako hviezdy, vyjdite až na vrchol a zažiarte!

Posvieťte iným na cestu a plňte želania – hlavne tie svoje. :) Nezabúdajte, že jediná cesta k všetkému, po čom túžite sa nachádza uprostred vášho srdca. V jeho viere, odvahe a láske.

Video: Youtube

Soňa S
Milujem písanie, svoje dieťa a život! Som neobyčajne obyčajná žena, s vierou v zázraky, túžbou meniť svet a žiť plnohodnotne. Romantická hrdinka s často utopistickými predstavami a zmyslom pre nezmysel- áno aj taká občas bývam:) Vo voľnom čase spievam , píšem, plním si sny a robím čo môžem, aby to za to stálo:)

KOMENTÁRE

Please enter your comment!
Please enter your name here