,,Vždy keď pozeráš p*rno, Boh zabije jedno šteniatko,“ znie replika známeho seriálu. Aj vy však máte niekedy pocit, že ak by si to šteniatko sadlo poobede k televízii a ovládač by mala v ruke žena s jediným priezviskom v mysli (Pilcherová), zabilo by sa radšej samé? 

Z čisto objektívneho hľadiska, ak vezmeme hlavnú podstatu a propagovanú myšlienku oboch projektov pod písmenom ,,P“, sme rovnaké prasce ako muži. Pretvoriť vlastné nesplniteľné túžby do reality a drzo ich vyžadovať od svojho partnera… Nie je práve toto jedným z dôvodov, ktorý nás rozdeľuje?

V p*rne sú to (vopred zaplatené) herečky, ktoré splnia svojim se*uálnym objektom všetko, čo im vidia na očiach, pričom samé pôsobia, že práve tancujú v elektrickom víre rozkoše. Nespútané, drsné harašenie bez jediného bozku či pohladenia, hry na submisívne podriadené zvieratko, niekoľkonásobné ,,áčko“ pripomínajúce háranie sa domácich miláčikov… Celý po*nografický snímok však vzbudzuje predstavu, že tento obraz je normálny a prirodzený. Ženám sa páči, ak sa tak s nimi zachádza a samé by to vyžadovali, no predsa len sú tou jemnejšou a hanblivejšou časťou vzťahu, a preto sa nahlas neodvážia vysloviť tieto túžby.

Na druhej strane- ani my nie sme nevinné. V príjemne vyhriatej obývačke si nastavíme intímne osvetlenie, na stole pohárik červeného Cabernet Sauvignon a na obrazovke príbeh starnúcej panny, ktorá mohla o mužovi zrejme len snívať, tak o ňom radšej písala knihy – pani Pilcherová. Dokonale upravený muž žobroniaci o každý pocit a myšlienku svojej partnerky, neustále sa obviňujúc zo svojich chýb každý deň premýšľa len nad tým, ako by žienku obšťastnil ešte väčšmi. Celým filmom sa tiahne pocitová rovina vzťahu (takže scénografický diel réžie veľmi ušetrí), atmosferická hudba pridáva na vážnosti vyslovených právd a napriek hádkam sa nakoniec všetko dobre skončí. Príde muž a nech už bol problém akýkoľvek a kohokoľvek), ospravedlní sa. To je ženský happyend.

Lenže ani toto v realite nefunguje. Muži sú typickí svojou slobodou, voľnou mysľou a praktickosťou. Slová, ktoré vyslovia, častokrát myslia úplne inak, ako ich pochopí naša ženská intuícia. Nezaoberajú sa pocitmi tak do hĺbky ako si asi predstavujeme, že je normálne. Nemôžeme to od nich vyžadovať, nie sú totiž ženy, a to je naše šťastie. Veď ani my samé by sme so sebou nevydržali veľmi dlho. Preto je úžasné, že sme tak rozdielni.

Žime so svojimi polovičkami v reálnom svete, nepodliehajme ilúziám z obrazoviek, pretože
ženy nikdy nebudú sexuálni predátori bez pocitov a muži zas precitlivení snílkovia s kyticou ruží a citarou pod oknom.

Lesanka
Miluje život, okrem literatúry sa intenzívne venuje aj divadelnému a výtvarnému umeniu. Nebojí sa hovoriť o veciach, ktoré iný dokážu len čítať.