Všetky to poznáme. Jeden pohľad, podľa nás horúci. Jeden dotyk, podľa nás nie náhodný. Jeden úsmev, samozrejme nielen zdvorilostný. A sme v tom. Žalúdok sa rozochveje a v hlave začne šprintovať veta: „Bože, on ma chce dostať!“. Takmer okamžite sa nám po celom tele rozleje vlna uspokojenia, pretože ,,Ja sa mu páčim!“ Ale je to naozaj tak? Čo ak ten pohľad nebol vôbec horúci, dotyk bol len náhodný a úsmev len zdvorilostný? Sme naozaj také naivné? Áno, sme. A Boh mi pomáhaj v tom, aby som nás z tejto naivity vyviedla.

V škôlke sa mi páčil jeden chlapček, volajme ho Jurko. Všetky dievčence trieskal po hlave lopatkou. Len mňa nie. Dievčatká mi závideli, pretože Jurko mne, ako jedinej, nenakladal a ja som už začala niečo šípiť. Asi to bude môj frajer. Jedného pekného dňa ma strieskal tou lopatkou tak, až mi skoro privodil otras mozgu. Tak to asi môj frajer nebude. A keď mi v nemocnici röntgenovali hlavu a ja som sa babky s revom pýtala, že prečo ma už Jurko nemá rád, tak to korunovala vetou: „Aj mňa tvoj dedko v škole ťahal za vrkoče a bola z toho láska.“ Tak som sa rozhodla, že to predsa len môj frajer bude. A keď som sa po týždni vrátila do škôlky, už trieskal po hlave iné dievčatko. A ja som nechápala.

Potom prišlo osvietenie. Je jedno či ma trieska, alebo netrieska, jednoducho sa mu nepáčim. Pekne je to vykreslené v jednom americkom filme. Dievčatko sedí na pieskovisku a pribehne k nej chlapček. Jej sa po tváričke rozťahuje úsmev a on jej v tom povie, že smrdí ako psie hovienko. A keď sa dievčatko so sopľami pod nosom pýta mamičky či fakt smrdí ako psie výkaly, mamička jej povie: „A vieš prečo ti to ten chlapček povedal? Pretože sa mu páčiš.“ A výraz na tvári toho malého dievčatka je na nezaplatenie. Vôbec tomu nerozumie. Robí mi zle, pretože sa mu páčim? A táto téma, sa ťahá celým filmom.

My ženy si jednoducho vždy nájdeme nejakú výhovorku na to, prečo nám chlap nevolá, nepíše, nechodí, nevšíma si nás, len aby sme si nemuseli priznať, že o nás jednoducho nemá záujem. Nevolá? Vybitá baterka. Nepíše? Žiadne WiFi. Nechodí? Musí pracovať. Nevšíma si ma? Chce, aby som žiarlila…

A prečo to robíme? Prečo si to všetko nahovárame? Pretože ak by sme si priznali, že nám nevolá, nepíše, nechodí a nevšíma si nás preto, lebo ho absolútne nezaujímame, bolelo by to. Ranilo naše city, podkopalo sebavedomie. A veď on sa nám tak páči a tak skvelo si rozumieme, nie je možné aby nás nemal rád, že? Hovno! Je to možné. Úplne možné.

Jedna moja priateľka z pohľadu istého chlapa vyčítala, že ju chce dostať do postele. Že ty nemáš húsky doma, pomyslela som si. Ten pohľad mohol znamenať všetko, od opovrhnutia, až po chuť ju pretiahnuť. Ďalšia kamarátka mi po prvom rande rozprávala o tom, aké by mali s dotyčným pekné deti. A to sú samé vysokoškolsky vzdelané dievčatá. Je to naivita? Alebo len vysoké sebavedomie?

Je na čase, milé dámy, uvedomiť si, že ak o vás chlap zavadí pohľadom, neznamená to, že ste ženou jeho života. Ste z toho pobúrené? Dobre. Buďte. Ale prosím, preberte sa. Nie je nič horšie ako žena, ktorá si neuvedomí, že o ňu nie je záujem. Sme ženy. Mali by sme si vyberať a nechať sa dobýjať a nie sa podhadzovať. Pretože ak o nás chlap záujem má, tak nám to dá najavo. Ale ignoráciou určite nie. Tak otvorme oči.

Autor: Paťa

Rôzni
Táto redaktorka ešte nemá svoj redaktorský účet, pretože píše jeden zo svojich prvých článkov. Ale čoskoro... :)